Pár přátel stačí mít - abo Piešťany kus inak

Máme šťastne za sebou ďalšie veľké stretnutie, už ani neviem, ktoré v poradí, veď kto by to rátal. Rovnako ako naša Aramana ešte spracovávam dojmy, pojmy a zážitky.

Moje stretko začalo päťhodinovou cestou z košickej metropoly a pokračovalo výkrikom na Aramanu, stojacu na balkóne, na pol kúpeľov, „Kde sú punčáky?“ Mala zo mňa veľkú radosť, hneď sa schovala.

Nasledovalo 15 minút vybaľovania, presunuli sme sa na miesto činu a hor sa do práce. Prichádzali prvé torty, mafiny a s nimi aj cukrárky a artmamy. Všetky zaradom sa podarilo našej Marfuške, neviem či by aramana nemala zmeniť svoj nik, ukecať, že veľké spoločné diela sa dajú realizovať aj bez brigád socialistickej práce. Úspešne sme zahájili čokoládový kurz s Jožkou. Došli aj devy zo Seesame a zahrali sme sa na škriatkov na Severnom póle, pri balení „vianočných“ darčekov od Dr.Oetker. Tento doktor nás má naozaj veľmi rád. Hučalo to ako v úli, aj sme sa zapotili, ani miminamartón som nemusela behať. So Štefankou a neskôr aj Terkou sme boli skvelý tím, trénovali sme hod na kôš. Verím, že Štefanka vstávala na druhý deň z postele bez problémov. Pomáhali aj ďalšie ochotné devy. Len cukrárky z nás boli nešťastné, lebo sme im zredukovali životný priestor na bavkanie sa s mafinami, na životné minimum. Poňali to statočne a rýchla rota Aramany sa akčne pustila do poťahovania čistých muffinov. Vždy, keď niekto položil otázku "Koľko máme muffinov?", všetky jednoznačne hlásili, že Marianna to vie presne. No skoro, nemala o tom ani páru, ale pohoda klídek tabáček ... Došli aj slávne punčáky. Ešte sme si s Terkou a Luciou užili krásnu studenú rozprávku večerných piešťanských kúpeľov, kus vzrušenia na izbe pri love divokej „zvery“ aby sme sa mohli pustiť v sobotu plné elánu a v celej svoje kráse do zábavy.

V sobotu ráno, pribúdali nádherné rozprávkové dielka našich cukrárok, medovnikárok a aj ďalšie mafiny. Len sme oči otvárali keď dorazila "zásielka" 196 koláčikov z Rakúska. Dáša vybalila krásne umelecké výtvory, o ktoré sa s nami podelili spriaznené duše. Medovnikárky, joj však skoro som na nich zabudla postavili medovníkovú chalúpku a pred ňu ježibabu aj s Janíčkom a Marienkou. Už sa to začínalo tváriť, že bude na čo kukať.

Po krátkom slávnostnom zahájení výstavy som išla kus zavadzať cukrárkam do zákulisia, pri zratúvaní, poťahovaní, farbení mafín... Ochotných rúk bolo veľmi veľa, ale nevyhodili ma. Okolo jedenástej sa sa mohlo dobrodružstvo pri skladaní obrázka konečne začať. Aramana sa síce stále tvárila sebaisto, ale celkom pod kontrolou to nemala do posledného okamžiku, či práve naopak, všetko počty v hlave.

Inak vám poviem, adrenalín to bol ozajstný. Na mafinoch sa stretli kopce aj kopčiská, sem tam aj nejaké údolie. Miestami to vyzeralo, že na Slovensku by mali minimálne kalibrovať, či ako sa tomu povie, metre, pravítka, keď už nie tak aspoň papierové košíčky na rovnakú veľkosť a farbu. Ale nie, bez toho by nebol obrázok dokonalý. Práve tá rôznorodosť mufinov, bola výpoveďou o krásnej pestrosti slovenských žien, ktorú dokáže zjednotiť jedna veľmi akčná žienka s veľkým šerdcom, naša Marianka, alias Armana abo najnovšie Marfuška anjelik.

Dievčatám som zodpovedne zavadzala, či pomáhala aj pri skladaní obrázka, bo čo myslíte, kto takú koninu vymyslel. Mladá grafička Katarína Blahútová, si so mnou užila dosť zábavy kým námet obrázka dostal konečnú podobu. Dievčatá, inak som hrozná, ešte dnes mám svalovku na stehnách, po toľkých drepoch, keď sa snažila byť za doležitú. Bolo mi to treba? Cookerka, správna pani učiteľka, si sadla na pódium a diktovala: "štyri bledomodré, dve striekané, tri tmavomodré - usp, tu nám to nesedí", neskôr pokračovala nebíčkovo modrá ... Dve krásne dámy si skladanie mozaiky odkľačali aj za nás. Len na začiatku sa kus ubralo tam, kus tu ... aby sme postupne videli, najprv prvé vlny, neskôr lyžicu, košeľu Janka Hraška, tvár ... nebo nad hlavou a slnko nad nami, len ... Na kalap chýbalo zopár zelených mufinov. Ella v zákulisi plnila zodpovednú úlohu maliara, natierača a akčne farbila biele mafiny na požadovanú farbu. Keď sme obrázok dokončili, zistili sme, že vlny máme nielen v potoku, ktorým sa Janko Hraško plavil, ale aj v šórikoch a stlpčekoch. Cukrárky ma zrušili, že to inak ani nejde, keď na každý mafin bol použitý iný meter. Ako hovorievala mama môjho manžela “Glupi še čudovac nebudze a mudri povi, že tak ma buc“ či naopak. Poniektorí aj uhádli o akú rozprávku ide, samozrejme ak sa na obrázok nekukali dolu hlavou. Najkrajšie však ukázal v náhľade na foťáku. A viete koľko mafinov nakoniec donieslo cca 50 žien zo Slovenska od Medzilaboriec až po Záhorskú Ves a dole po Rakúsko, aj talianske zastúpenie sme mali? Obrázok sme vyskladali z nádherného množstva 2120 kúskov. Aramanko hviezda si.

Zábava gradovala. Porota mala neľahkú úlohu vybrať najkrajšie súťažné dielka v štyroch kategoriach – torty, rozprávkové figúrky na maketách, medovníky a ručné práce z rôznych materiálov. Ešte pred slávnostným vyhodnotením k nám stihla nakuknúť krásna nevesta Apple. Kým sa porota vysomárila s toľkého množstva výhercov a my zase z toľkých cien, napätie v miestnosti sa stupňovalo. Najprv sme odmenili medovnikárky za nádherné umelecké dielka. Postupne pridám aj obrázky. Potom nasledovalo vyhodnotenie dielok našich artmám aby prišlo veľké prekvapenie, či ani nie.

Obe cukrárske kategórie aj rozprávkové torty aj postavičky ,vyhrala naša Tonka. Pri rečníckej otázke „A čo myslíte, kto vyhral prvú cenu?“ To zahučalo v plnej sile „Tonka, Tonka...“ Veď posúďte tak autentických siedmych trpaslíkov vymodelovaných zo sladkej hmoty sa hneď tak niekomu nepodarí a tortu s motívom Mrázika tromfli len naše masky na karnevale, že Marfuška anjelik. Však sme si Tonkou poplakali od dojatia v mocnom objatí.

Skončilo veľké mecheche, prešla aj šestnásta hodina a pre mňa začínalo ďalšie dobrodružstvo, ktoré som si nezmenežovala až tak dobre, ako skladanie mafinov naša Aramana. Stále z väčšou hrôzou som zisťovala, že naše artmamky voľačo intenzívne oslavovali a nemám žiadneho košer šoféra aj s autom aby sme šli do Trnavy na sobáš našej Apple. Až nastal úžasný okamih zoznámenia sa s ešte úžasnejšou žienkou Klaudiou, ktorá prerušila svoj kurz pletenia vianočných stromčekov a aby sme 20 minút pred začiatkom sobáša vyrazili na 30 kilometrovú cestu do Trnavy. Veľké ďakujem patrí aj našej navigácii a turistickému sprievodcovi v jednom Silvii. Cesta bola krásna, dozvedela som sa, že naša Štefanka je nielen skvelá pomocníčka pri nacvičovaní basketbalu, ešte lepšia dohadzovačka a najsamlepšia predavačka vianočných stromčekov. Som rada, že má tú česť poznať žienku, ktorá našla v našej komunite stratený domov, osobne.

Dievčatá, inak hľadá sa mladý, no nie zase až tak mladý, veľmi vysoký muž s tolerantnou dušou, čo zvládne ako konkurenciu ruličkovanie pre ďalšiu skvelú žienku Klaudiu. Je úplne jedno, či bude z ďalekého výhodu abo Dunajskej Stredy, či z kade. Silvia cestou naplánovala aj obrad, svadobnú hostinu ... má všetko pod kontrolou. Pegy mi robila garde, keď sme došli v najlepšom na obrad do kostola. Krásnej neveste sa triasol hlas pri slávnostnom sľube, pri blahoželaniach na tej zime sa už klepala cela ale to všetko prežiarila nádherným šťastným úsmevom. Som veľmi rada, že sme boli pri tejto slávnostnej chvíli spolu s ňou. Mladému páru, verím, že aj v mene vás všetkých prajem z celého srdca ešte raz, veľa lásky, zdravia, vzájomnej tolerancie, radosti jeden z druhého aj zo svojich zlatých detí. Cestou naspäť sme dostali rýchlokurz pamiatok v Trnave a hor sa späť do Piešťan. Hladná ako vlk som stihla večeru, vymeniť blúzku a hybaj sa na Disco párty.

Postupne prichádzali prvé lastovičky, prvé masky ... Tri prasiatka boli naše krásny tri artmamky. Neskôr rozprávali zážitky ako prechádzali hotelovým komplexom a na recepcii zostávali mladí muži stáť v nemom úžase. Po chvíli došla bosorka, waw. Dievčatá s tou dámou som strávila päť hodín vo vlaku a skoro som ju nespoznala, Pegy baby, naša decentná dáma, za akú ju majú mnohí, bola bosorkou na nepoznanie. Mali sme ja Pata, či Mata. Až došiel aj zlatý klinec program, ruská trojka, či vlastne štvorka ded Maroz v podaní aliosky, Nastenka, to bola naša krásna megienka, Ivanko a hviezda večera, či celého stretnutia Marfuška anjelik, naša aramanka. Tá sa minula povolaním, keď mi rozprávali, ako ju s ťažkou biedou stiahli z postele, čo bola taká dobitá, po náročnom dni, ale keď na nás zažmurkala očami, olízala lízatko ... všetka únava bola zrazu preč. Cestou cez hotel sa s nimi s veľkým nadšením fotili Ukrajinci, niet sa čo čudovať , na chvíľu sa cítili ako doma. Nesmiem zabudnúť napísať, že pri penových koláčikoch od koho? sme ochkali viac ako pri sexe.

Keďže sa nemal kto ujať slova, s veľkým nadšením som sa chytila mikrofónu so svojím obľúbeným „Devy krásne, mladí muži „ a mali sme aj deťúrence ... Hviezdny večer mohol začať. Krátkym vstupom boli ukážky slávnostného prestierania, po ktorých nasledovala ako inak tombola a ďalšia dáma večera Adus ako lietajúci koberec, inak ten koberec bol skvostný, so svojim cestovateľským príbehom a tombolou. Ďakujeme adus, že sa znovu podujala na neľahkú úlohu, vyzbierať darčeky a rozdať lístky, tak veľkej a hlavne rozlietanej partii.
Prišla prvá rozpačitá pieseň, pokus o tanečky a hneď aj pieseň na želanie, ktorá tuším, zmenila celý večer na jednu krásnu rozprávku. Didžej, či jak sa to píše, trošku prekvapene, pustil našej aramanke slaďák, však sme tam boli až na zopár výnimiek samé baby - Pár přátel stačí mít od Michala Davida http://www.youtube.com/watch?v=v1aD02wQKKU. Chytili sme sa za ruky, ja som šturila medzi aramanu a aliosku, vlnili sme sa ako naše mafiny a spievali spolu s Michalom.

Pár přátel stačí mít,co umej za to vzít
a nepřestávaj hrát,když máš chut se smát
jen opři se a vstaň a rvát se nepřestaň
vždyt někdy stačí ríct,jen dál se snaž,ty na to máš...!

Dievčatá, pre tento okamih stojí za to žiť, budem si ho pamätať do konca života. Energia, ktorá bola zrazu vôkol nás bola neopakovateľná, neopísateľná ... Pre túto chvíľu sa oplatilo všetko, každá minúta môjho času strávená za počítačom. Dievčatá z celého srdca vám ďakujem za vašu dušehojivú spoločnosť. Neviem veľmi písať, ale keď si k týmto riadkom pustíte túto pieseň, http://www.youtube.com/watch?v=v1aD02wQKKU verím, že pocítite to čo my vtedy aj vy pri počítačoch. A to nebolo všetko. V návale emócii som objala našu Marfušku anjelika a spolu so mnou skončilo v obrovskom objatí, netuším koľko žien, lebo som nič nevidela, len cítila neskutočnú krásu spolupatričnosti, silu slovenských žien s obrovským srdcom a zrazu zo mňa padla všetka únava z ulietaného dňa. Také sa nedá naplánovať to sa musí stať na správnom mieste v správnej chvíli so správnymi ľuďmi. Posielam vám aspoň trochu z nášho objatia, mami aj tebe tam hore.

Zábava, ktorá nasledovala bola krásna, stačilo sedieť, dýchať a kochať sa. Naše masky boli čarovné, žienky, ktoré si vedia zo seba kedykoľvek spraviť srandu ..., tanec cookerky skoro profesionálny, nedal sa zahanbiť ani Matulko ... Zlatým klincom večera bol príchod novomanželov,šťastný úsmev Zuzanky, ich sólo ale aj tanec ženícha s Ded Marozom, Marfuškou ...Nevesta bola prekrásna, ženích rozkošný, vraj cestou domov zahlásil a rok si to zopakujem znova. Asi už nie svadbu, ale spoločnú zábavu s uletenými žienkami.

V rámci hesla v najlepšom treba prestať som sa vybrala do postele, aby som si cestou užila krásnu debatu s našou spriaznenou dušou z Moravy, p. Jurákovou. Už len sprostredkovane som sa dozvedela, že bolo ešte čepčenie nevesty so zvykmi, či piesňami z rôznych kútov Slovenska, hádzanie svadobnej kytice, škoda že tam nebola Klaudia. Nedeľa už bola krásne oddychová, prešla som si nádherný areal kúpeľov, chvíľu sa pokochala pohľadom na šarmantného majstra karamelového umenia Petra Siposa , vystískala som devy a hor sa domov v príjemnej spoločnosti Pegy.

Už ozaj končím, len písanie ma menej bolí ako rozprávanie do mikrofónu a dojmov bolo tak veľa. Dovoľte mi na záver, aby som sa poďakovala všetkým, ktorí sa podieľali na našom víkende, či už tým, že priniesli mafiny, doniesli súťažné dielka, medovnikárkam za úchvatný medovníkový domček, dievčatám zo Seesame za veľkorysé darčeky od Dr.Oetker, všetkým inštruktorom kurzov, p.Čaniovej za moderovanie súťaže, aj tým, ktorí nás prišli len pozrieť, Aaramane za nezlomnú vieru a vytrvalosť pri naháňaní mafinov, partii cukrárok, ktoré jej pomáhali pri dotiahnutí obrázka do zdarného konca, Dáši, že zohnala dielka na výstavu artmám, Terke a Pegy sa milú spoločnosť a predovšetkým redaktorke časopisu Torty od mamy Lucii Kocúrovej, vďaka, ktorej vytrvalosti, obetavosti a náročnej práci, sme sa pri takej skvelej príležitosti mohli stretnúť.