Ako som v hanbe nezostala.....

Ako každý rok, tak aj tento, vybrala som sa na celoslovenské stretnutie
naničmám, artmám a sladkých žienok do Piešťan, aby som znovu zažila atmosféru našich úžasných stretnutí a vyočila si oči pri tých úchvatných dielach, ktoré naše cukrárky, medovnikárky a artmamky dokážu vytvoriť. Téma „Na ľudovú nôtu“ sa mi veľmi páčila, lebo mám rada všetko čo je s ňou spájané - hlavne ľudové piesne a pokiaľ môžem rada sa zapojím aj do spoločného diela......nuž napiekla 3 korpusy, aby sa dielko vydarilo a zadovážila som si aj ľudový kroj od jednej panej z obce Valaliky, aby som ten náš Abovský región prezentovala.
Ubytovaná som mala byť so skupinkou fajn báb mimo kúpeľného ostrova
v jednom penzióne, to pretože, že sme si chceli zaspievať, veselé príhody porozprávať, to sa veru v takých fajnových hoteloch nedá, lebo by sme rušili kúpeľných hostí. Nuž moja batožina sa skladala z jedného lodného kufra, veľkej tašky, v ktorej som niesla života - budič „Pegy kvapky“ – eredeti 51 % dulovica
z Korlátu, kapustovo-cviklový šalát a rôzne iné poživatiny a na dôvažok jedna krabica veľkosti 42x32 na korpus.
Stretnutie na stanici a cestovanie vlakom s Máriou – Teréziou tu opísala už Kamilka.
Piešťany nás privítali v upršanej nálade, dievčatá odchádzali taxíkom na kúpeľný ostrov a ja do penziónu. Nuž zvítanie bolo srdečné a keďže mňa ešte čakalo stretnutie so spolužiačkou zo stredoškolských liet,
tak ten môj korpus na miesto činu odniesli artmamky, ktoré sa práve chystali odniesť tie svoje a aj svoje práce určené na výstavku.
Večer sa niesol v úžasnej nálade. Prišli nás navštíviť naša Agátka s manželom, ktorá si to spojila a prišla s ním na romanticko – liečebný pobyt, keďže počasie nám nedovoľovalo si niečo ugrilovať na záhrade, tak dievčatá nachystali v kuchynkách Laci pečene, pečené kuracie krídielka, doplnené o rôzne všakovaké dobroty ......počastovali sme sa navzájom páleným, ja som vytiahla tie moje „Pegy kvapky“, pospievali sme si, narehotali sme sa, pospomínali a po polnoci sa uložili na spánok. Sobota ako z románu,...... ......slnečná, farebná,
ale ja som po tej studenej noci, lebo majiteľ penziónu nám akosi zabudol prikúriť vstala usmrkaná ....nuž ale tešila som sa na ďalšie stretnutia a všetko to krásne čo malo nasledovať. Zvítala som sa s ďalšími dievčatami, ochkala som nad tou úžasnou krásou dielok, ktoré boli už vystavené na stoloch a očkom som sledovala ako sa tvorí spoločné dielo - torta ako mapa Slovenska so vzormi výšiviek z jednotlivých regiónov.
Medzi tým k nám zavítala Monika so svojou princezničkou Elou, tak som si ju chvíľku vybozkávala, pomojkala, ale cítila som, že tá moja nádcha sa mi chvíľami zhoršuje, tak som ju radšej posunula ďalšej adeptke na pestovanie. Stihla som ešte stretnutie s našou Vierkou – cyklistkou - fčeličkou klobásonosnou, ale z minúty na minútu sa mi môj stav zhoršoval, tak som si vo viere, že do večera to prejde, šla odpočinúť na penzión. Veď večer sa mala konať párty spojená s tombolou
v duchu „na ľudovú nôtu“ a ja som chcela odprezentovať ten môj Abovský kroj, potancovať, sa zaspievať.
Nuž pozviechala som všetky svoje sily, bolel ma totiž „celý človek“ a šla sa preobliecť na izbu k Agátke a spolu sme sa vybrali na večernú párty.
Už ich tam bolo neúrekom a naraz s veľkým spevom prikvitli dievky z Prešova, ktoré prezentovali Šarišský región a ja aby som ten východ Slovenska podporila, pripojila som sa k nim. Spoločné fotenie, tombola, zábava graduje....spev, tanec...ale aj mne gradovala moja choroba, takže chtiac – nechtiac som okolo 21,30 odchádzala na penzión a zaľahla. Ešte očkom som pozrela, že čo som v tej tombole vyhrala.......také milé, zlaté zachytávače prachu (veď to niekomu posuniem, lebo ich mám doma neúrekom), a postrehla som krabicu Belgických praliniek a krabicu v tvare srdiečka
praliniek Milka, nuž hovorím si, tie dám tej panej za ten požičaný kroj.
Nedeľa slnečná, trochu veterno, ešte s dievčatami sme popreberali všetko možné aj nemožné a robili sme si plány na ďalšie naše stretnutie, ktoré by malo byť na jar.
Lúčenie a cesta na stanicu, cesta ó Bože(tie Košice sú ale ďaleko). ......ale to už tlačím
jednu stanicu za druhou, aby som už čím skôr bola doma a zaľahla.
Ó domov, sladký domov, otváram dvere, narýchlo všetko vybaľujem a naraz mi prišla pod ruku taška s tombolou a tak tie krabice s tými pralinkami som chcela dať ku kroju, že to bude ako prezent....ale čo to???? Jedna z nich bola pootvorená a ja „čumím“ ako puk ....otvorím a to krabica naplnená papierovými vreckovkami, nedalo mi a otvorila som aj tu druhú s tými „Belgickými pralinkami“ a tam ..........papierové vreckovky. V tom ma oblial studený pot, ja tie pralinky som chcela dať ako prezent za ten kroj....ešte, že jedna krabica sa mi nepozdávala, to by bolo ..... „hanba na 100 roky“ ako sa u nás na východe hovorí ...., nuž ale vreckovky sa mi teraz prenáramne zišli a ja som hlavne v hanbe nezostala.
P.S. moja viróza je už na ústupe a už sa teším na ďalšie stretnutie.